Tréner Ivan Galád sa už po roku práce v AS Trenčín rozlúčil s klubom a svoje kroky namieril inam. Po nie príliš vydarenej jeseni dokázal tím v spolupráci s vedením klubu skonsolidovať, ale ani dlhočizná séria bez prehry neznamenala vytúžený postup. Práve pre nenaplnenie cieľa sa skúsený kormidelník rozhodol opustiť klub. Posledný rozhovor ešte stále v pozícii trénera AS sme s ním urobili, keď uvoľnoval svoju kanceláriu.

Prečo ste sa rozhodli odísť z AS Trenčín?
„Vytýčil som si osobný cieľ, ktorým bol postup do Corgoň ligy. Sľúbil som to ľuďom v Trenčíne a to sa mi nepodarilo. Každý by mal mať určitú morálku. Som rád, že počas pôsobenia v AS sa o moju osobu zaujímali aj iné kluby, ale to nie je hlavným dôvodom odchodu. Rozhodlo však to, že k postupu do najvyššej súťaže mi chýbal jeden gól, respektíve, jeden vyhraný zápas.“

S akým pocitom odchádzate?
„Myslím si, že v Trenčíne po mne zostáva niečo pekné, čo môže najmä hráčom pomôcť pri posune v ich kariére. Trénerske pocity nie sú dôležité. Prvoradé sú úspechy a výsledky tímu.“

Čo rozhodlo o tom, že AS zostalo v konečnom hodnotení na druhej priečke?
„Pravdepodobne to, že v troch zápasoch v závere sezóny sme nedokázali streliť o jeden gól viac ako súper. Podarilo sa však kopec iných vecí. Na záver som mal pekný rozhovor s majiteľom klubu, ktorý mi ponúkol ďalšiu spoluprácu. Ja som mu vysvetlil svoje osobné dôvody a rozišli sme sa veľmi korektne. Budeme aj naďalej spolupracovať veľmi úzko ako osoby, alebo predstavitelia jednotlivých klubov. Náš rozchod bol ukážkový. Ešte som taký nezažil.“

To, že v Trenčíne je na čom stavať, nie je viac ako nesplnenie daného cieľa? Nedalo sa nad to povzniesť a ostať pod Čákovým hradom?
„Toto nebolo o povznesení sa. Každý človek musí prežiť čas medzi narodením a úmrtím podľa seba. Ja som tu mal ekonomicky veľmi dobrý kontrakt, k dispozícii boli kvalitní, mladí hráči a vynikajúci kolegovia. V Trenčíne som bol spokojný. Nesplnil som však cieľ a práve preto to takto vnútorne cítim.“

Neutekáte z boja a od rozrobenej práce? Po ponuke majiteľa klubu na predĺženie kontraktu tu predsa bola druhá šanca splniť svoj sľub. Odrobená práca predsa nie je na zahodenie...
„Je to moje vnútorné rozhodnutie a vôbec nie útek z boja. Ak by som bol alibista, zostal by som tu pre mnou spomínané dôvody súvisiace s ekonomickým ohodnotením. Dôvodom odchodu je nesplnenie cieľa, napriek tomu, že som tu bol mimoriadne šťastný. Hráči v Trenčíne si určite zaslúžili hrať Corgoň ligu.“

Predsa len, viete rozmeniť na drobné dôvody neúspechu...
„V prvom polroku sme mali za cieľ zapracovať zahraničných hráčov do mužstva a vyprofilovať káder. Potom sme zistili, že môžeme atakovať prvé priečky a v zime sa rozhodli, že môžeme bojovať o postup do najvyššej súťaže. Obrazne povedané, chýbal nám jeden gól, ale nebolo to presne tak. Tím potrebuje určitý čas, aby sa na takéto ciele pripravil. Nedá sa to oklamať a predbehnúť čas. Ak sa bude pokračovať v nastúpenej ceste, určite sa to čoskoro podarí.“

Po zimnej príprave ste vyjadrili spokojnosť s doplnením kádra. Napriek tomu sa úspech nedostavil...
„Potrebovali sme trochu viac času. Prvá liga je celkom iná súťaž ako Corgoň liga. Prešov postupoval asi šesť rokov, Košice štyri roky, Slovan sa taktiež nevrátil hneď. Iba Trnava to dokázala už po roku. Asi som chcel všetko predbehnúť. Nemyslím si, že by sme sa na to mali pozerať negatívne. Možno vplyvom mojich ambícií som sa snažil donútiť hráčov, majiteľa a generálneho manažéra, aby sme išli hneď hore.“

Je možné, že prípadný postup by klubu uškodil?
„Určite nie. Klub je pripravený na Corgoň ligu. Má výborné ekonomické zázemie aj budúcnosť v hráčoch. Žiaľ, nevyšlo to.“

Čo bolo počas vášho pôsobenia pod Čákovým hradom pre vás najprekvapujúcejšie?
„Boli to práve fanúšikovia a ich vernosť. Dokázali sme ich počas sezóny presvedčiť a pritiahnuť na štadión. Potešilo ma ako sa dokázali tešiť z našej hry.“

Je postup Interu do najvyššej súťaže nečakaný. Každý pozná situáciu, v ktorej sa mužstvo nachádzalo. V zime prišlo o veľa opôr a napriek tomu sa kabína zocelila a vybojovala prvú priečku...
„Zhrnul by som to do jednej vety. Hoci mi hráči Interu posielali škodoradostné esemesky, prajem im to. Úprimne im gratulujem a veľmi sa teším na účinkovanie Interu v Corgoň lige. Možno sa s nimi stretnem ako súper.“ (ešte pred medializáciou zmluvy s Nitrou, pozn. red.)

Čo musí Trenčín urobiť inak, aby o rok postúpil?
„Zohnať lepšieho trénera ako som ja a to bude mať ťažké. Hlavne musí byť o ten jeden gól lepší.“ (smiech)

A teraz vážne...
„To som myslel naprosto vážne. Tréner je zodpovedný za výsledky, ale bez hráčov to nedokáže.“

Jednou z výčitiek voči vašej práci boli nevynútené a pričasté zmeny zostavy...
„Snažili sme sa nabehnúť na model väčších mužstiev. V Manchestri majú dvadsaťčlenný vyrovnaný káder a podľa súpera používajú rôzne typy hráčov. Snažili sme sa postupovať podľa súčasných trendov. Ak by stále platilo, že víťazná zostava sa nemení, nemusel by klub platiť dvadsať rovnakých hráčov. Všetci mali rovnakú zodpovednosť. Aj keď sme nepostúpili, systém nám aspoň ukázal s kým sa môže a s kým nemôže ďalej počítať. Ak to prirovnám, tak ani modelky si neobliekajú pouličné vzory, ale modely od najlepších návrhárov. Snažím sa učiť od špičkových trénerov. Všade prichádza k rotácii kádrov. My sme si napríklad mysleli, že Ereros nám vystrieľa postup. Uveril som tomu a to bola moja veľká chyba. Toto by som si asi najviac vyčítal. Je to vynikajúci hráč, ale nezvládol to. Nestotožnil sa s prostredím, predtým hrával pred osemdesiattisíc divákmi.“

Myslíte, že mladý tím na postup ešte nedozrel?
„Vek nerozhoduje. Hráči sú síce biologicky mladí, napríklad Hlohovský. Majú však za sebou vypadnutie, boli na prahu postupu. Už majú za sebou toho veľa.“