Aký vek je ideálny, aby chlapci začali hrať futbal?
„Nie je jednoduché povedať ideálny vek. Dôležité je, aby bol ich pohybový vývin prirodzený. Z môjho pohľadu by stačilo vo veku šiestich či siedmich rokov. Spoločenská požiadavka je však taká, aby deti začali športovať čo najskôr. Nemajú dostatok prirodzeného pohybu a rodičia ich na tréningy vodia už ako štvorročných. O tréningový proces je veľký záujem a my sa na naň snažíme reagovať. Berieme pod krídla aj mladučkých chlapcov. Spoluvytvárame ich vzťah k futbalu. Skutočný a cielený rast začína vo veku sedem rokov. Je pozitívne, keď prídu do tejto kategórie už pripravení. Tí, čo začnú skoro, sa vedia hýbať v priestore. Dobre pracujú s loptou a pôsobia oproti rovesníkom lepším dojmom. Deti, ktoré prídu vo veku ôsmich či deviatich rokov, nevedia pracovať ako tí, čo sa zapojili do prípravy vo veku piatich rokov. Musia veľa dobiehať najmä v oblasti správnej práce s loptou. Prirodzeným pohybovým talentom sa to však podarí.“
Hovoríte o spoločenskej objednávke. Čo to znamená?
„Rodiča chcú systémový tréning detí veľmi skoro. V minulosti trénovať začínali osem či deväťroční chlapci. Dovtedy sa hýbali na ulici alebo za domom s kamarátmi. Dnes rodičia požadujú, aby sme sa im začali venovať čo najskôr. Keďže majú záujem, vytvárame im podmienky. Tréningy maličkých začiatočníkov vedieme hravou formou.“
Čomu sa venujú mladí futbalisti v škôlkarskom veku?
„Musíme sa vysporiadať s dôležitým problémom. U nich ešte nie sú vytvorené návyky pracovať v skupinách a veľkom kolektíve. To sa musia naučiť ako prvé a väčšina to veľmi rýchlo zvládne. Následne je dôležitá práca s loptou. Volíme hravý spôsob, aby sa zabávali. Nejedná sa o špeciálnu futbalovú prípravu. V prvom rade nám ide o vytvorenie vzťahu k futbalu, lopte a pohybu.“
Deti dnes oveľa viac sedia za počítačmi a mobilnými telefónmi. Znížila sa ich obratnosť?
„Nemajú vytvorené prirodzené pohybové návyky, no stále je ešte dostatok detí, ktoré sú pohybovo nadané a radi sa hýbu. Chýba im však spontánny pohyb. Rodičia ich vodia na tréningy tri razy týždenne. Potom si myslia, že to stačí. Následne si sadnú a veľmi sa nehýbu. V minulosti chlapci pokračovali v športovaní na uliciach. Dnes to vidíme minimálne. Deti sú potom menej obratné a proces spevňovania je dlhodobejší. Nelozia po stromoch, na detských ihriskách ich rodičia okrikujú, aby nevymýšľali, lebo sa nebodaj zrania. Zazneli už aj požiadavky na gymnastické tréningy a veľmi by pomohli. Pri päťročných deťoch je však päť tréningov týždenne príliš veľké sústo. Lepšie je zobrať ich von na ihrisko, do prírody. Ideálne s vekovo blízkymi kamarátmi. Deti sa veľa učia odpozorovaním a radi skúšajú nové veci.“
V akom veku viete zistiť, či má dieťa talent na futbal?
„U desaťročných to už vieme s istotou povedať. Ak je pohybovo nadaný, zvládne všetky športy. Mnohí okrem futbalu chodia aj na hokej, na florbal a iné športy . Vo veku desať rokov sa rozhodujú akou cestou sa vyberú. Nemám s tým problém. Nech každý robí, čo ho baví viac.“
Desaťroční chlapci už navštevujú špecializované futbalové triedy. Majú všetci šancu dostať sa do najvyššej súťaže?
„V ročníku je približne dvadsať chlapcov. Všetci majú talent. Je už len na nich, akým spôsobom ho budú rozvíjať. Kariéru ovplyvňuje veľa faktorov. U detí je významný biologický vek. Chlapec môže byť aj o dva roky vyspelejší alebo naopak. Ten s lepším fyzickým fondom predbehne slabšieho. Veľký má výhodu, na tom menšom je, aby bojoval, čo mu sily stačia. Veľkú rolu hrajú rodičia a spoločensko-sociálny vývin. Dnešné deti však majú pred tými spred dvadsať rokov veľkú výhodu. Futbal sa vyvíja. Formy a kvalita tréningov tiež. Dnešní desaťroční chlapci sú po futbalovej stránke oveľa ďalej.“
Zmenili sa deti za dvadsať rokov výrazným spôsobom?
„Najväčším problémom súčasnosti sa javí pasívna zábava. Tá kedysi neexistovala v takom výraznom množstve. Futbal pre niektorých z nich nie je prvoradý. Deti sa môžu emocionálne vybiť iba pri hre. Futbal je v tomto smere fenomén v aktívnej forme. V minulosti ho hrali s väčším zanietením. Aby sa dokázali uvoľnene zabávať hrou a trénovaním, musíme s nimi pracovať veľmi citlivo aj vzhľadom k tomu, že majú problém s koncentráciou a s rešpektom voči autoritám.“
Na ihrisku pôsobíte prísne a ste hlučný. Hráčov nešetríte. Je to dobrý model pri malých deťoch?
„Neznášam polovičnú robotu. Hráme naplno, trénujeme naplno. Na tréningoch chcem, aby všetko robili na sto percent. Nenadávam im, ale keď vidím, že nerobia veci na sto percent, viem byť nepríjemný. Je to o osobnom prístupe. Som emocionálny človek a hra je to podstatné, čo ich motivuje k tomu, aby ich sa bavili a boli lepší. Keď deti vidia, že mne na nich záleží, viac sa snažia. Keby mi to bolo jedno, menej by som ich naučil. Dnes sa presadzujú hráči, ktorí robia všetko na doraz. Keď vidím Škrtela, Bera, Lobotku, mám radosť. Nič si nezľavujú a idú stále naplno. Výrazne predčili hráčov, ktorí mali viac talentu a dnes nehrajú ani najvyššiu slovenskú súťaž. Zhasli, pretože nedali do hry všetko.“
Lobotka s Berom sa presadili na medzinárodnej scéne. Patrili medzi najtalentovanejších hráčov?
„Bolo veľa chlapcov, ktorí mali oveľa viac talentu. Matúš Bero nebol hráč, ktorý by bol technickým géniom, ale keď sa vrúti do šestnástky, je ho vidieť. Stano Lobotka rieši situácie s prehľadom. Vie, v čom je silný. Uvedomuje si svoje kvality. Obaja sa presadili najmä vďaka stopercentnej zanietenosti pre futbal.“
Je zanietenosť najdôležitejšou vlastnosťou?
„My tomu hovoríme hlava. Keď ju má hráč správne nastavenú, má nadšenie pre hru vždy a všade, dokáže veľké veci. V minulosti v Trenčíne pôsobil Róbert Gešnábel. Ako osemnásťročný odišiel, pretože nemal správne nastavenú hlavu. Čo sa týka techniky a hlavne nadšenia pre hru, bolo všetko v poriadku. Upratal si myšlienkové pochody a dnes patrí medzi najlepších ligových strelcov. Medzitým pôsobil v druhej i tretej najvyššej súťaži a bolo otázne, či vôbec bude pokračovať s futbalom. Moje odporučenie pre hráčov, ktorí sa hneď po dorasteneckom veku neuplatnia v prvej lige, je vytrvať. Ak v sebe stále majú radosť z hry, treba sa zaťať, tvrdo na sebe pracovať a šanca príde. Boli aj takí, čo mali smolu na zranenia. Daniel Bednárik robil všetko ako mal. V osemnástich rokoch naskočil do ligy, kde odohral výbornú pol sezónu. Zranil sa a všetko bolo preč. Aj to sa stáva a preto si treba vážiť zdravie, robiť všetko naplno a veriť si.“
Vytvárajú rodičia tlak na deti? Sú dnes náročnejší?
„Žijeme dobu výkonov. Rodičia v práci podliehajú tlaku. Zabúdajú, že sa jedná iba o deti. Nie je dôležité, či z nich budú futbalisti, ale aby sa bavili hrou a robili to na sto percent. Ak aj nedosahujú požadovaný výkon, netreba ich kritizovať, ale podporovať. A nechať trénerov s nimi v kľude pracovať. Zodpovednosť za nich majú oni. Mnohí z nich chcú mať hotového futbalistu vo veku dvanástich rokov, čo nie je možné a futbal detí nie je rovnaký ako pri dospelých. Na druhej strane rodičia nám veľmi pomáhajú. Bez nich by sme deti nevedeli pripravovať na takej úrovni, ako sa nám to darí. Stále im pripomínam, že to čo robia, robia pre svoje deti a nie pre klub.“
V minulosti veľa talentov produkoval dedinský futbal. Máte dostatok času a priestoru navštevovať vidiecke zápasy?
„Pravidelne na ne chodíme. Problémom je, že sa na vidieku netrénuje správne. V jednom tíme nemôžu hrať päť až jedenásťroční chlapci. Tí starší sú o dve hlavy vyšší. Prirodzene majú viac sily a menších odtlačia od lopty a predbehnú. Ak malý futbalista nemá počas tréningu osemsto dotykov s loptou, vzniká problém. Potrebujeme ich dostať do našej tréningovej štruktúry čo najskôr, aby sa mohli rozvíjať. Problémom je dochádzanie. Nie všetci rodičia majú čas voziť deti na tréning. Keď prídu do veku dvanástich rokov, kedy už môžu dochádzať aj sami, je neskoro. Nemajú potrebné návyky a už nedosiahnu požadovanú kvalitu.
Na dedinách sa prípravkárom venujú tréneri bez patričnej kvalifikácie. Vnímate to ako veľký problém?
„Obrovský nedostatkom celého Slovenska je správny prístup k deťom a spôsoby tréningu. Ak ich naučíme zlým pohybovým, koordinačným a technickým návykom, ťahá sa to s nimi stále. Už desaťročného chlapca je veľmi ťažké odučiť nesprávne kopanie do lopty. Snažíme sa ich dostať pod svoje krídla čo najskôr. Pri dobrom prístupe sa okrem iného učia jeden od druhého pozorovaním. Dedinské kluby sa bránia, no v prípravkárskom veku kľudne môžu hrať aj za svoju obec. Nevidím v tom problém.“
Miroslav Karas (54) začal s trénovaním v roku 1989. Ešte počas futbalovej kariéry vyštudoval trénerstvo na FTVŠ. Od roku 2009 je šéftrénerom prípraviek AS Trenčín.
