Adam Didecký je študentom medzinárodných vzťahov a žurnalistiky na Masarykovej univerzite v Brne. V rámci predmetu spravodajstva sa rozhodol napísať o našom klube, konkrétne jeho najnovšom projekte Basketbal na kolesách, krátky článok. Jeho zámerom bolo ľudom tento projekt priblížiť a zároveň spracovať článok štýlom, v ktorom by sa k tomuto projektu vyjadrili aj ľudia mimo klubu, ktorí k nemu ale majú čo povedať. Okrem Richarda Ďorďaia tak oslovil aj kolegov z Brna, fyzioterapeutku či manažéra mládeže, rozvoja a vzdelávania Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov.
Richard Ďorďai je trénerom a jedným zo zakladateľov basketbalového klubu (BK) AS Trenčín. Od vzniku v roku 2018 sa mu spolu s kolegami podarilo vybudovať klub, v ktorom sú členovia od malých detí až po dospelých mužov a žien. No vedenie sa rozhodlo klub posunúť ešte ďalej a rozšíriť ho aj o skupinu hendikepovaných. "Je to úžasná myšlienka, ktorá môže tento klub zase posunúť niekde ďalej, obzvlášť práve preto, že basketbal na vozíku na Slovensku nikto nerobí, čo znamená, že môžeme byť jediní a výnimoční," vyslovil tréner.
Tým, že sa na Slovensku takýto typ basketbalu nehrá, členovia vedenia klubu sa musia spoliehať na podporu nie len od basketbalovej asociácie ale aj od okolitých krajín. Oslovili teda Brno, kde má basketbal na vozíku dlhodobú tradíciu a tak funkcionári Brnenského klubu pomoc neodmietli. "My sme už teraz Trenčínu požičali dva špeciálne upravené vozíky, ktoré môžu ponúknuť hráčom, ktorí by si to chceli vyskúšať. Okrem toho sme samozrejme otvorení spolupráci v rámci nejakých spoločných sústredení, prípravných zápasov a v prípade, že by sa nazbieralo dosť hráčov tak aj začleneniu trenčianskeho klubu do našej ligy," komentovala koordinátorka aktivít Brnenského klubu Hana Valová.
Takáto forma športu by nebola príležitosťou len pre ťažko postihnutých ľudí, ale aj pre tých, ktorí chodia, no majú problémy napríklad s kĺbami alebo bedrami. "Paradox je to, že tento basket môžu hrať aj chodiaci. Ide totiž o to, že v prípade konkrétneho zápasu musí byť na ihrisku päť hráčov so štrnástimi hendikepovými bodmi, pričom ak má niekto ťažké postihnutie tak sú tieto body menšie, a pri ľahkom postihnutí sú väčšie. To znamená, že v jenom momente môže byť na ihrisku človek, ktorý nemá nohu, a s ním niekto kto má len problémy s okom, alebo zoperované kolená," hovorí tréner.
Tento nápad pre hendikepovaných ľudí, ktorí sú v Slovenskej spoločnosti čoraz viac odsúvaní na okraj, znamená aj možnosť lepšej integrácie do bežného života. "Takýto ľudia sú v našej spoločnosti odstrkovaní a práve pri takejto aktivite môžu dosiahnuť uznanie a to, že si ich budú ľudia znova vážiť. To oni veľmi potrebujú, posilňuje to sebavedomie, chuť do života, zlepšuje psychickú pohodu a s ňou aj zdravotný stav sám o sebe," vyjadrila sa fyzioterapeutka Jarmila Rybárová.
Podľa Ďorďaia je jedným z cieľov aj vytvorenie národného paraolympijského tímu. "Dlhodobým cieľom je určite o pár rokov vybudovať tím, ktorý by mohol na paraolympiádu reálne pomýšľať. Bude to záležať aj od toho, akí hráči sa nám prihlásia, či to budú ťažko alebo ľahšie postihnutí ľudia. Už máme dvoch záujemcov, ktorí si to chcú vysúšať, tak uvidíme aká partia ľudí sa pozbiera. Vo finále sa ale určite môžeme baviť o vyše desať ročnom projekte," sníva tréner.
To, že by skutočne šlo o dlhodobý projekt potvrdil aj manažér mládeže, rozvoja a vzdelávania Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov Pavel Bílik. "Prostredie basketbalu vo svete je veľmi populárne a je veľmi rozšírený, preto je také ťažké sa dostať na vrchol. Len v Európe sú tri divízie a začínajúce krajiny štartujú v tej najnižšej a výhrami postupujú vyššie. Čo viem, tak na paraolympiáde sú len štyri najlepšie tímy z prvej divízie, takže je to dosť náročné a aj keby sme začali už dnes, v ideálnych podmienkach by nám trvalo sa dostať medzi najlepších dva roky, takže reálnu vidím až olympiádu 2036," okomentoval Bílik.
Aj napriek všetkým prekážkam však Ďorďai nestráca nádej, verí v úspešný priebeh a vďačí za podporu. "Ideme do niečoho čo vôbec nepoznáme, je to pre nás niečo nové a možno sami budeme prekvapení, že nás to potrápi. Ale všetko sa dá, keď sa chce, podporu máme či už od mesta, od Brna alebo od zväzu a pokiaľ sa nepresvedčíme o tom, že to nejde, tak až potom môžeme hodiť flintu do žita, ale dovtedy sa nevzdávame."
(Adam Didecký)